Veľmi vám ďakujem za to, že sa delíte o váš nádherný svet s ostatnými. Vaše články sú plné úprimnosti, zdravého pohľadu na svet, lásky a empatie. Pomáhajú mi byt šťastná, vidieť ozajstné hodnoty, vedieť, že stojí za to bojovať pre ne. Veľa som pri vašich článkoch preplakala, kvôli tomu, že sa ma vaša láska k úbohým zblbnutým ľudom hlboko dotýka.

Pomáhajú mi tiež prijať seba a odpustiť si. Aj keď som nemala problém s drogami, alebo alkoholom, asi 10 rokov som sa trápila s anorexiou, a potom s depresiami, ktoré len nedávno ustúpili, keď som začala po škole pracovať. Mnohé veci, ktoré opisujete, že prežívajú vaše "deti" sú skoro rovnaké. Keď si čítam vaše myšlienky a názory, úplne cítim, ako sa mi mení myslenie, prestávam sa trápiť zbytočnými hlúposťami – neriešiteľnými filozofickými a teologickymi otázkami,  ktoré ma dokázali urobiť nešťastnou na dlhý čas. Snažím sa žiť dobro a vidieť viac ako len seba. Tak veľmi ďakujem, že život, ktorý ste našli, dávate ďalej a ja sa budem starať o to semienko, ktoré skončilo aj v mojej hlavičke. Veľmi si vás vážim a ste aj mojim otcom, aj keď takto na diaľku a ani ma nepoznáte.

Moja odpoveď jej prišla okamžite, lebo čo už by som bol za somára, keby som nechcel mať dcérenku, ktorá mi takto spadla z neba?! Až neskoršie, keď sme sa spoznali, som zistil, čo za stvorenie si ma vybralo za tatka. Je stelesnená dobrota a navyše je veľmi múdra. Tá moja adoptívna dcéra totiž  napriek všetkým vedomostiam a dogmám, ktoré jej boli počas života tlačené do tekvičky, všetky „samozrejmé pravdy“ nekriticky neprijala a stále hľadala dobro, lásku a hlavne pravdu. Skrátka dovolila si pochybovať.

Tu je moja dva roky stará odpoveď na jej mail aj s jej poznámkou zo včera, keď mi tie staré maily poslala:

Ahoj, som veľmi rád, že si mi napísala a som ešte radšej, že mám novú dcérenku. Je pravda, že Ťa osobne nepoznám ( čo veľmi ľahko napravíme), no podľa Tvojich slov Ťa spoznávam. Ak nežiješ niekde ďaleko, mohla by si nás navštíviť. Ak budeš mať chuť zavolaj mi ( 0903/710 619, 033/6448 405).
Tatko

Ešte aj teraz (po dvoch rokoch) som sa rozplakala, keď som si prečítala "Tatko" ;)

Ešte v útlom veku padlo rozhodnutie, že sa stane špičkovou športovkyňou. Samozrejme to nebolo jej rozhodnutie. A tak prišla o svoje detstvo. Jej život sa odvíjal v dvoch líniach. Škola  a nespočetné množstvo tréningov rôzneho druhu. Raňajšie, ešte pred vyučovaním a potom poobedňajšie, večerné, technické, kondičné a všelijaké iné.

Nijaké kamarátky, hry, alebo iné podobné mrhania časom. Skrátka ťažko na cvičisku malo prinášať oslnivé víťazstvo na bojisku a s tým spojený úspech, slávu a bohatstvo - hodnoty ktoré však pre ňu nič neznamenali. S radosťou by ich však bral generálny riaditeľ jej vtedajšieho vesmíru a života. – tatko.
Detská dušička však nemôže byť uväznená ako kôň v bani, ktorý ani nevie, čo je zelená lúka, či je deň alebo noc, len je nútený pod hrozbou trestu stále ťahať po rovnakej trase ťažké vagóny s uhlím. Deti totiž nežijú z kašičky, ale z lásky. No ona sa cítila nemilovaná. Nevedela si to nijako v tekvičke ujasniť, to len tie city a pocity, ktoré dobiedzali.

Šport jej po takýchto drezúrach išiel výborne. Bodaj by aj nie - keď ju tatko pri tréningoch naháňal s raketou po dvorci, motiváciu vypäť sa k poriadnym výkonom mala pomerne silnú. Namiesto úspechov, slávy a bohatstva sa dostavila anorexia. Keď dušička hladuje, telo sa pridá.

Vyhladovaná dušička sa vydala na vandrovku. Stala sa pútnikom a vo velikom svete hľadala svoje miesto bezpečia a lásky. Na chvíľu si mylela, že ho už našla v jednom kresťanskom spoločenstve.

O tomto období mi napísala toto:  

Predstavovala som si ako sú na trhu rôzni predavači myšlienok a aké techniky používajú, aby si ľudia ich "produkty" kúpili.
Aj o tom, ako som tým predavačom, naletela na "lásku". Spomenula som si, ako som bola malá a chodila som na cirkevné zhromaždenia. Obyčajne som čakala, kedy sa celý program skončí a na konci sa budú ľudia iba tak voľne tmoliť a možno sa pri mne niekto ako obyčajne zastaví. M. (pastor) sa skoro vždy pri mne zastavil, niečo milé mi povedal, alebo ma pohladil po hlave. Vtedy som sa cítila akoby som po týždni hladovky dostala jedlo. V tej chvíli som bola šťastná, privilegovaná, hodnotná. Ak sa to nestalo, trpela som a nechcela som odtiaľ odísť, lebo som mala pocit, že nebudem mať silu na ďalšiu existenciu.
Prečo by niekoho malo zaujímať, ako sa mám, čo cítim, atď. a zadarmo mi chcieť pomôcť, potešiť? Mne sa to zdalo ako láska, ktorá nie je z tohoto sveta. Ak majú lásku z neba, chcem poznať aj tie myšlienky z neba!
Lenže asi to bola nejaká čudná láska. Nebol to ozajstný záujem, ale bol to pre nich príkaz zhora. Keď už som odmietla to, čomu veria, necítia potrebu stretnúť sa. Ja som už šancu dostala a Ježiš chce ponúknuť šancu tam, kde sú otvorené dvere...

O pár dní po výmene našich prvých mailov som mal narodeniny. Ešte predtým prišla na návštevu. Bol som ju čakať na zastávke v Budmericiach. Stálo tam viacero dievčat, no spoznal som ju okamžite. Chrbát zohnutý, plecia ovisnuté, hlava sklonená a vyplašené oči. Asi sa dlho rozhodovala, či má prísť, ako to robievajú nemilované a sklamané dušičky, lebo sa boja, že ich ešte viacej zrania.

Hneď tam na námestí som ju postískal a ona začala prelievať svoje slzičky. Prelievala ich ešte dlho v mojej pracovni a mlčala ako partizán. Nemohol som ju nechať v tom samú, tak som si k nej prisadol, objal ju okolo ramien a jej hlava skončila na mojom pleci. Záplava sĺz sa ešte viac rozbesnila, no neexistovali slová, ktoré by ju vtedy dokázali upokojiť. Tak som len pri nej sedel. Veď tá moja košeľa snáď raz uschne. 

Som už starší človek a počas svojho života som sa veľmi nešetril, takže po nejakom čase ma ukrutne začal bolieť chrbát. Prehodil som si jej nohy cez moje kolená, čím som sebe a aj jej zracionálnil vzájomnú polohu.

Po čase plač prestal a ja som si zase sadol do svojho kresla. Začali sme dokonca aj spolu komunikovať a ona sa veľmi snažila zatláčať svoje slzy naspäť pod viečka.

Na začiatku som písal o svojich narodeninách. Som na seba hrdý, že som sa narodil práve 6. októbra. Už menej som hrdý, že sa to stalo v roku 1952.  Tá moja novopečená dcéra mi samozrejme musela prísť zablahoželať. Tak som jej to vysvetlil, aby som si zabezpečil druhú návštevu. Inak by sa možno neodhodlala prísť, no už som spomínal, že je dobrá, čistá duša a novému tatkovi by nemohla neprísť zagratulovať.

Na rozprávanie v tom čase veľmi nebola, a tak mi svoje vyznanie vyrobila z petržálskej suchej trávy a poriadnej kôpky nití, aby bolo vidieť, že spolu sedíme v objatí a ona má svoje nohy na mojich kolenách a tekvičku schúlenú na mojom pleci.
Tak som prišiel k najkrajšiemu darčeku, ktorý mám každý deň na očiach už dva roky. Je nám tam spolu veľmi dobre v tom prútenom košíku.



Dnes, po dvoch rokoch už riešime iné problémy a slzy v jej očiach sa aspoň v mojej prítomnosti vyskytujú minimále. Aj to iba radostné. Dnes už je náš vzťah na inej báze. Naplnila sa základná myšlienka rozprávky O troch grošoch. Jeden groš sa mi už vracia.  Myšlienky si nepredávame, iba si ich navzájom nezištne vymieňame.

Predavači myšlienok a pravdy zaručene prospešnej pre nás tu šarapatia stále. Všetci sa snažia nabúrať sa do našej mysle a predať nám svoje myšlienky a názory ako dar z neba. Tvária sa nezištne a veľmi empaticky a my naletíme. Na hradnom kopci v Bratislave majú svoju základňu tí, kvôli ktorým sa medzi sebou hádame, rozdeľujeme sa, nadávame si a  ich chválime a znovu a znovu za nimi pri voľbách doliezame.

A potom vraj koruna tvorstva!